®
ROBERT BLASCHKE ROVNOVÁHA Ak sa chceme dotknúť otázky rovnováhy z hľadiska duchovnej vedy, musí nám byť  jasné, že sa vlastne chceme obrátiť na veci, ktoré síce majú prejav vo fyzickom zjave, ale ony samotné nie sú fyzické, nie sú zmyslovo pozorovateľné, ale sú uchopiteľné len v duchu ako zákonitosti, duchovné pozorovania a zážitky. Napriek tomu, to, čo vnímame zmyslami je tou najlepšou oporou a najlepším začiatkom pre tieto úvahy.   Čo sa rovnováhy týka, tak tým najdôležitejším v tomto zmysle, čo vidíme na človeku je jeho vzpriamená postava. Človek je postavený v silovom poli, najmä v poli sily gravitačnej, voči ktorej zaujímame vzpriamený postoj – v podstate sa staviame proti sile gravitácie a to tak, aby sme dokázali voči nej obstáť, či už stojac na dvoch nohách, alebo aj na jednej nohe. Je zrejmé, že gravitačné sily, ktoré pôsobia zvislo nadol, do stredu zeme, môžu spôsobiť náš pád na akúkoľvek stranu – naľavo, napravo, dozadu, dopredu. Nikdy ale nespôsobia náš “pád” smerom nahor. Smerom nahor sa vyťahujeme my sami, je to naša vlastná vôľa, ktorá nás postaví do vzpriameného postoja. Vieme zo skúsenosti, že toto postavenie sa do vzpriamenej polohy sa človek učí v útlom detstve, niekedy okolo prvého roka a patrí to medzi tri základné udalosti detstva, kedy sa človek učí chodiť, rozprávať a myslieť. Vzpriamenej chôdzi sa učíme v spoločenstve ostatných ľudí. Dieťa napodobuje čo vidí. Deti, ktoré vyrastali spolu so zvieratami, sa sami od seba nevzpriamili, chodili po štyroch tak, ako ich okolie. Takže tu vlastne vidíme súčinnosť dvoch síl – jedna je sila prírodná, zemská, sila gravitácie, smerujúca nadol, druhá je sila čisto ľudská, odporujúca fyzike prírody, smerujúca nahor. Čo je vlastne vzpriameným postojom u človeka dosiahnuté? Okrem iného sú to hlavne dve veci: Uvoľnili sa ruky, ktoré u zvierat sú prednými nohami. Uvoľnila sa ich podporná funkcia a môžu byť použité na slobodné tvorenie. Druhá vec je, že ako trup, tak i hlava sa dostala do takej polohy voči tiaži, že je v rovnovážnej polohe. Že sily tiaže, pôsobiace na hlavu, sa navzájom vyvažujú. Hlava sa vlastne akoby vozí na ostatnom organizme, je vo svojej činnosti od tiaže viac- menej oslobodená. Túto rovnováhu človeka môžeme nazvať fyzickou, pretože je to rovnováha voči fyzike, voči fyzickým silám. Sila tiaže je najvýznamnejšou z týchto síl, ale samozrejme, pôsobia i ďalšie fyzické sily – sila zotrvačnosti, sily akcie a reakcie, odstredivé a iné. Čim sa človek stavia a udržuje si vzpriamenú polohu? V tomto sú účinné všetky zložky ľudskej bytosti – telo, duša i duch. 1. Duchovne je vlastne celá telesná bytosť vytvorená tak, aby mohla stáť vzpriamene v silách zeme a mohla v nich používať ruky na slobodné tvorenie a hlavu na slobodné myslenie. 2. Duševná činnosť je pri vzpriamovaní sa účinná tým, že človek sa cíti človekom, keď je vzpriamený - a túži po vzpriamenej polohe. 3. No a čo sa telesnosti týka, je tu činnosť zmyslov, ktorá je dôležitá, vnímanie polohy voči silám zeme je zabezpečené viacerými zmyslovými  vnemami, máme priamo aj zmysel pre rovnováhu v strednom uchu. Pri porušení tohto zmyslu, sa človek proste zosype v smere gravitácie, pretože nedokáže koordinovať svoju ľudskú fyzickú bytosť. Takže prvá rovnováha človeka, ktorú si všimneme, je fyzická, rovnováha vzpriamenej ľudskej postavy. Je tvorená silami vertikálnymi, zvislými – silou tiaže a silou vznosu, smerujúcou oproti nej. Táto sila vznosu je silou čisto ľudskou, súvisiacou s ľudským „ja som“. Od tejto prvotnej rovnováhy môžeme však odvodiť i ďalšie, na ktoré v istom zmysle platia tie isté podmienky, avšak na ktoré človek nepotrebuje všetky svoje články. Na rovnováhu fyzickú potrebujeme všetky naše články – duchovný, duševný i telesný. Druhá rovnováha by mohla byť nazvaná rovnováhou duševnou. K duševnej rovnováhe nepotrebujeme plnú účasť tela fyzického. Duševno nemusí byť odkázané na fyzickú polohu, nemusí potrebovať plnú činnosť kĺbov, svalov, kostí. Duševno je predovšetkým hra sympatií a antipatií. Základné duševné sily sú myslenie, cítenie, vôľa – tak, ako sa prežívajú vo vedomí človeka. Keď sa pozeráme na rovnováhu fyzickú, tak tu máme vzpriamený postoj, ktorý zabezpečujeme postavením sa do síl, vnímaním týchto síl a korigovaním vlastného postavenia v týchto silách. Aké sily, aký postoj, aké vnímanie a aké korekcie vlastného postoja prichádzajú do úvahy pri duševnej rovnováhe? O čo sa človek snaží pri duševnom živote? Duševne sa človek snaží predovšetkým o plnohodnotný zážitok slobodného ja. Sily, do ktorých je tu postavený, sú duševného druhu a sú to sily sympatií a antipatií, ktoré prežívame v našom vnútri, ale prežívame ich ako následok pôsobenia vonkajšieho duševna na nás. Napríklad medziľudské vzťahy, ale aj naša túžba, ktorej sú kladené prekážky vonkajším svetom – nedokonalosťou nášho telesného organizmu napríklad. V tomto sa už aj náš vlastný telesný organizmus stáva vonkajším svetom. A voči tomuto pôsobeniu sa človek snaží uplatniť vlastnú individualitu, zabezpečiť si vlastnú duševnú „vzpriamenosť“ tak, aby ho sily okolia nesťahovali „nadol“ alebo „do strán“. Keď hovoríme o stranách, je dobré si všimnúť vzťah človeka k týmto stranám. Už fyzickou formou je človeka vytvorený tak, že dopredu a dozadu je niečo iné, než vľavo a vpravo. Človek je postavený voči dopredu a dozadu aj svojim pohybom v chôdzi aj možnosťou pohybu rúk pri tvorbe. Tvár človeka je nasmerovaná dopredu. Všetko, čo je „dopredu“ je pre človeka vecou budúcnosti. Čo je „vzadu“ je v istom vzťahu k minulosti. Rovnováhu voči vpredu a vzadu udržiavame len na chodidlách, na spodnej časti nôh. Naproti tomu voči vľavo a vpravo sme oveľa stabilnejšie postavení svojimi dvomi nohami. Náš vzťah voči vľavo a vpravo nie je časový. Aj vľavo aj vpravo je prítomnosť. Zatiaľ čo vzadu a vpredu je vo vzťahu nášho ja k minulosti a budúcnosti, vzťah k vľavo a vpravo je vecou rovnováhy, kedy jedine v rovnováhe dochádza k uvedomeniu si nášho skutočného ja. Máme ľavé a pravé oko a ich spolupôsobením vzniká vnem priestoru, v ktorom sa dá uchopiť zážitok vlastného ja ako protiklad. Podobne spojením ľavej a pravej dlane vzniká dotyk v priestore, v ktorom si môžeme uvedomiť seba samých. A ľavá a pravá hemisféra mozgu sa starajú o rôzny prístup k spracovaniu sveta – jednak racionálny a na druhej strane emocionálny – a ich správnym vzťahom vzniká zážitok ľudského ja, zážitok zdravého ľudského ja. Duševné sily, ktoré nás tu môžu zviesť na svoju stranu, majú v antroposofii svoje názvy a antroposofia ich berie ako bytostné sily, od človeka samotného nezávislé bytostné sily, ktoré o človeka zvádzajú svoj boj. Naľavo-napravo. Nechcem ale teraz použiť tieto názvy, skôsim vec charakterizovať bez nich. Jedna zo síl sa vyznačuje zvýraznením emocionálneho prístupu, prístupu vyznačujúceho sa vášňami, žiadosťami. Nazvime ju silou nevypočítateľnou. Opačná sila sa vyznačuje zvýrazňovaním racionálneho prístupu, prístupu vypočítateľného, zmerateľného – sila vypočítateľná. A teda jednou z týchto rovnováh, o ktoré sa človek snaží, je práve rovnováha medzi nevypočítateľnými a vypočítateľnými silami, teda medzi silami vášní a silami rozumu. Svet okolo nás sa nás neustále snaží zviesť jedným či druhým smerom. Najmä muži sú extrémne zvádzaní na stranu racionálnosti, naopak ženy zasa na stranu emocionálnosti, nevypočítateľnosti. A hľadanie správnej rovnováhy medzi týmito pólmi, je ľudským duševným životom v hľadaní vlastného slobodného ja v prítomnosti. Avšak tieto dve sily nepôsobia len v pravo-ľavom smere. Vypočítateľno – nevypočítateľné pôsobenie v nás je v určitom vzťahu aj s našou rovnováhou voči vpredu-vzadu, voči minulosti a budúcnosti. To, čo bolo a minulo, to patrí v duševnej rítomnosti k sfére nevypočítateľnosti, k sfére emócií, vášní. Spomienky žijú v nás svojou formou, objavujú sa v našom vnútri zafarbené do nálad, citov, sú schopné vzbudiť vášne, stud, žiadosti. Naproti tomu to, čo sa stavia pred nás v duševnej prítomnosti ako budúcnosť, patrí k sfére rozumovosti, vypočítateľnosti, naše vnemy zmyslov nám prinášajú jasný a triezvy obraz vonkajšieho sveta, sú presne štrukturované, jasné, určité, prinášajú nám potenciál budúcnosti, ktorá sa ešte nestala. Je to súčasne aj duševný vzťah medzi svetom vnútorným a vonkajším. Oba extrémy prinášajú svoje nebezpečenstvá a nie je náhoda, že my ľudia sme postavení medzi minulosť a budúcnosť. Duševná rovnováha v predo-zadnom smere je teda vecou vzťahu medzi minulosťou a budúcnosťou v prítomnosti. Vrhať sa do budúcnosti bez ohľadu na minulosť je rovnako nebezpečné ako chcieť zotrvávať v minulosti, nahľadiac na budúcnosť. Tým sa však dostávame v antroposofickom pohľade ešte hlbšie a to k otázke: odkiaľ vlastne pramení všetko to, medzi čím má človek hľadať rovnováhu. Odpoveď je skrytá v celom antroposofickom svetonázore  o vzniku a vývoji človeka. Z duchovne- vedeckého bádania totiž vyplýva, že samostatný človek bol najskôr vytvorený telesne, bez vlastného ľudského sebavedomia ale súčasne tak, aby mal vytvorený potenciál prijať duchovné praobrazy (duchovný pôvod) svojho telesného vývoja vedome do seba. Teda na jednej strane sú tu duchovné praobrazy človeka a na druhej telesné utváranie človeka, vzniknuté z praobrazov. A proces uchopovania nášho vlastného JA sa uskutočňuje v prenikaní sa týchto dvoch pólov navzájom. A správna miera tohto prenikania je tiež rovnováhou. Je vlastne prapríčinou všetkej ľudskej rovnováhy, jej prazákladom. Existujú bytostné sily, ktoré nechcú, aby do telesnosti vstúpilo plné poznanie duchovných praobrazov – chcú, aby telesnosť sa vysvetlila len sama zo seba. Nechcú kráčať do budúcnosti, ale chcú zabalzamovať prítomnosť ako „večnú budúcnosť“. A sú iné sily, ktoré tiež nechcú, aby duchovné praobrazy sa spojili s telesnosťou, ale chcú, aby človek rezignoval na telesnosť, rezignoval na prítomnosť aj ľudsky oprávnenú budúcnosť a chcú sa vrátiť do minulosti, chcú oživiť  to, čo bolo a čo je dnes minulosťou. Z toho, ako bol človek stvorený, sa následne tieto dve tendencie realizujú aj v ľavo- pravom pôsobení. Tieto duchovne-vedecké poznatky sa teda dajú takto vyjadriť slovami a nepredpojatým myslením aj pochopiť. Iné však je, v cvičeniach sa pokúsiť niečo z nich zažiť. Zážitky rovnováhy, ktoré možno získať pri telesných cvičeniach, je možné prehlbovať učením sa vnímaniu rôznych strán. Učiť sa vnímať vľavo – vpravo, ich špecifiká a následne rovnovážny stav medzi nimi. A podobne vzadu – vpredu a rovnováha medzi nimi. Z vnímania telesnej rovnováhy možno tak zažiť jej duševný rozmer. Pretože, ako sme hovorili na začiatku, vzpriamená postava je to, čo robí človeka človekom, vzpriamená postava je výrazom ľudského ja, pravej ľudskosti duše. A zvažovanie sa na tú či onú stranu je proste hrozbou nášmu vlastnému ja, našej ľudskosti v pravom zmysle. Ale možno zaujímavou vecou na tomto zvládaní strednej cesty medzi dvomi opísanými protikladmi – medzi telom a duchom – je umenie. Pretože práve umelecké tvorenie je istým špecifickým pólom života rovnováhy. Keď si vezmeme tanečné umenie, tam je to jasne vidno, ako sa prostá rovnováha mení v niečo krásneho tým, že sa uskutočňuje v pohybe a to v pohybe rôznorodom, kedy rôzne údy človeka vykonávajú rôzne pohyby súčasne.