© Lorem ipsum dolor sit Nulla in mollit
pariatur in, est ut dolor eu eiusmod lorem
ROBERT BLASCHKE
ROVNOVÁHA
Ak
sa
chceme
dotknúť
otázky
rovnováhy
z
hľadiska
duchovnej
vedy,
musí
nám
byť
jasné,
že
sa
vlastne
chceme
obrátiť
na
veci,
ktoré
síce
majú prejav vo fyzickom
zjave,
ale
ony
samotné
nie
sú
fyzické,
nie
sú
zmyslovo
pozorovateľné,
ale
sú
uchopiteľné
len
v
duchu
ako
zákonitosti,
duchovné
pozorovania
a
zážitky. Napriek
tomu,
to,
čo
vnímame
zmyslami
je
tou
najlepšou
oporou
a
najlepším
začiatkom pre tieto úvahy.
Čo
sa
rovnováhy
týka,
tak
tým
najdôležitejším
v
tomto
zmysle,
čo
vidíme na človeku je jeho vzpriamená postava.
Človek
je
postavený
v
silovom
poli,
najmä
v
poli
sily
gravitačnej,
voči
ktorej
zaujímame
vzpriamený
postoj
–
v
podstate
sa
staviame
proti
sile
gravitácie a to tak,
aby
sme
dokázali
voči
nej
obstáť,
či
už
stojac
na
dvoch
nohách,
alebo
aj
na
jednej
nohe.
Je
zrejmé,
že
gravitačné
sily,
ktoré
pôsobia
zvislo
nadol,
do stredu zeme,
môžu
spôsobiť
náš
pád
na
akúkoľvek
stranu
–
naľavo,
napravo,
dozadu,
dopredu.
Nikdy
ale
nespôsobia
náš
“pád”
smerom
nahor.
Smerom
nahor
sa vyťahujeme
my
sami,
je
to
naša
vlastná
vôľa,
ktorá
nás
postaví
do
vzpriameného
postoja.
Vieme
zo
skúsenosti,
že
toto
postavenie
sa
do
vzpriamenej
polohy
sa
človek
učí
v
útlom
detstve,
niekedy
okolo
prvého
roka
a
patrí
to
medzi
tri základné udalosti
detstva,
kedy
sa
človek
učí
chodiť,
rozprávať
a
myslieť.
Vzpriamenej
chôdzi
sa
učíme
v
spoločenstve
ostatných
ľudí.
Dieťa
napodobuje
čo
vidí.
Deti, ktoré vyrastali
spolu
so
zvieratami,
sa
sami
od
seba
nevzpriamili,
chodili
po
štyroch
tak,
ako
ich
okolie.
Takže
tu
vlastne
vidíme
súčinnosť
dvoch
síl
–
jedna
je sila prírodná,
zemská,
sila
gravitácie,
smerujúca
nadol,
druhá
je
sila
čisto
ľudská,
odporujúca fyzike prírody, smerujúca nahor.
Čo
je
vlastne
vzpriameným
postojom
u
človeka
dosiahnuté?
Okrem
iného sú to hlavne dve veci:
Uvoľnili
sa
ruky,
ktoré
u
zvierat
sú
prednými
nohami.
Uvoľnila
sa
ich
podporná funkcia a môžu byť použité na slobodné tvorenie.
Druhá
vec
je,
že
ako
trup,
tak
i
hlava
sa
dostala
do
takej
polohy
voči
tiaži,
že
je
v
rovnovážnej
polohe.
Že
sily
tiaže,
pôsobiace
na
hlavu,
sa
navzájom vyvažujú.
Hlava
sa
vlastne
akoby
vozí
na
ostatnom
organizme,
je
vo
svojej
činnosti od tiaže viac- menej oslobodená.
Túto
rovnováhu
človeka
môžeme
nazvať
fyzickou,
pretože
je
to
rovnováha
voči
fyzike,
voči
fyzickým
silám.
Sila
tiaže
je
najvýznamnejšou z týchto síl, ale
samozrejme,
pôsobia
i
ďalšie
fyzické
sily
–
sila
zotrvačnosti,
sily
akcie
a
reakcie, odstredivé a iné.
Čim
sa
človek
stavia
a
udržuje
si
vzpriamenú
polohu?
V
tomto
sú
účinné
všetky
zložky
ľudskej
bytosti
–
telo,
duša
i
duch.
1.
Duchovne
je
vlastne
celá telesná
bytosť
vytvorená
tak,
aby
mohla
stáť
vzpriamene
v
silách
zeme
a
mohla
v
nich
používať
ruky
na
slobodné
tvorenie
a
hlavu
na
slobodné
myslenie.
2. Duševná
činnosť
je
pri
vzpriamovaní
sa
účinná
tým,
že
človek
sa
cíti
človekom,
keď
je
vzpriamený
-
a
túži
po
vzpriamenej
polohe.
3.
No
a
čo
sa
telesnosti týka, je tu
činnosť
zmyslov,
ktorá
je
dôležitá,
vnímanie
polohy
voči
silám
zeme
je
zabezpečené
viacerými
zmyslovými
vnemami,
máme
priamo
aj
zmysel
pre rovnováhu
v
strednom
uchu.
Pri
porušení
tohto
zmyslu,
sa
človek
proste
zosype
v
smere
gravitácie,
pretože
nedokáže
koordinovať
svoju
ľudskú
fyzickú
bytosť.
Takže
prvá
rovnováha
človeka,
ktorú
si
všimneme,
je
fyzická,
rovnováha
vzpriamenej
ľudskej
postavy.
Je
tvorená
silami
vertikálnymi,
zvislými
–
silou tiaže a
silou
vznosu,
smerujúcou
oproti
nej.
Táto
sila
vznosu
je
silou
čisto
ľudskou, súvisiacou s ľudským „ja som“.
Od
tejto
prvotnej
rovnováhy
môžeme
však
odvodiť
i
ďalšie,
na
ktoré
v
istom
zmysle
platia
tie
isté
podmienky,
avšak
na
ktoré
človek
nepotrebuje všetky svoje
články.
Na
rovnováhu
fyzickú
potrebujeme
všetky
naše
články
–
duchovný, duševný i telesný.
Druhá
rovnováha
by
mohla
byť
nazvaná
rovnováhou
duševnou.
K
duševnej
rovnováhe
nepotrebujeme
plnú
účasť
tela
fyzického.
Duševno
nemusí byť
odkázané
na
fyzickú
polohu,
nemusí
potrebovať
plnú
činnosť
kĺbov,
svalov, kostí.
Duševno
je
predovšetkým
hra
sympatií
a
antipatií.
Základné
duševné
sily sú myslenie, cítenie, vôľa – tak, ako sa prežívajú vo vedomí človeka.
Keď
sa
pozeráme
na
rovnováhu
fyzickú,
tak
tu
máme
vzpriamený
postoj,
ktorý
zabezpečujeme
postavením
sa
do
síl,
vnímaním
týchto
síl
a
korigovaním vlastného
postavenia
v
týchto
silách.
Aké
sily,
aký
postoj,
aké
vnímanie
a
aké
korekcie
vlastného
postoja
prichádzajú
do
úvahy
pri
duševnej
rovnováhe?
O
čo
sa
človek
snaží
pri
duševnom
živote?
Duševne
sa
človek
snaží
predovšetkým
o
plnohodnotný
zážitok
slobodného
ja.
Sily,
do
ktorých
je
tu postavený, sú
duševného
druhu
a
sú
to
sily
sympatií
a
antipatií,
ktoré
prežívame
v
našom
vnútri,
ale
prežívame
ich
ako
následok
pôsobenia
vonkajšieho
duševna na nás.
Napríklad
medziľudské
vzťahy,
ale
aj
naša
túžba,
ktorej
sú
kladené
prekážky
vonkajším
svetom
–
nedokonalosťou
nášho
telesného
organizmu napríklad. V tomto
sa
už
aj
náš
vlastný
telesný
organizmus
stáva
vonkajším
svetom.
A
voči
tomuto
pôsobeniu
sa
človek
snaží
uplatniť
vlastnú
individualitu,
zabezpečiť si vlastnú
duševnú
„vzpriamenosť“
tak,
aby
ho
sily
okolia
nesťahovali
„nadol“
alebo
„do strán“.
Keď
hovoríme
o
stranách,
je
dobré
si
všimnúť
vzťah
človeka
k
týmto
stranám.
Už
fyzickou
formou
je
človeka
vytvorený
tak,
že
dopredu
a
dozadu je niečo iné, než
vľavo
a
vpravo.
Človek
je
postavený
voči
dopredu
a
dozadu
aj
svojim
pohybom
v
chôdzi
aj
možnosťou
pohybu
rúk
pri
tvorbe.
Tvár
človeka
je
nasmerovaná dopredu.
Všetko,
čo
je
„dopredu“
je
pre
človeka
vecou
budúcnosti.
Čo
je
„vzadu“
je v istom vzťahu k minulosti.
Rovnováhu
voči
vpredu
a
vzadu
udržiavame
len
na
chodidlách,
na
spodnej časti nôh.
Naproti
tomu
voči
vľavo
a
vpravo
sme
oveľa
stabilnejšie
postavení
svojimi
dvomi
nohami.
Náš
vzťah
voči
vľavo
a
vpravo
nie
je
časový.
Aj
vľavo aj vpravo je
prítomnosť.
Zatiaľ
čo
vzadu
a
vpredu
je
vo
vzťahu
nášho
ja
k
minulosti
a
budúcnosti,
vzťah
k
vľavo
a
vpravo
je
vecou
rovnováhy,
kedy
jedine
v
rovnováhe
dochádza
k
uvedomeniu
si
nášho
skutočného
ja.
Máme
ľavé
a
pravé
oko
a
ich
spolupôsobením
vzniká
vnem
priestoru,
v
ktorom
sa
dá
uchopiť
zážitok vlastného
ja
ako
protiklad.
Podobne
spojením
ľavej
a
pravej
dlane
vzniká
dotyk
v
priestore,
v
ktorom
si
môžeme
uvedomiť
seba
samých.
A
ľavá
a
pravá
hemisféra mozgu
sa
starajú
o
rôzny
prístup
k
spracovaniu
sveta
–
jednak
racionálny
a
na
druhej
strane
emocionálny
–
a
ich
správnym
vzťahom
vzniká
zážitok
ľudského ja,
zážitok zdravého ľudského ja.
Duševné
sily,
ktoré
nás
tu
môžu
zviesť
na
svoju
stranu,
majú
v
antroposofii
svoje
názvy
a
antroposofia
ich
berie
ako
bytostné
sily,
od
človeka samotného nezávislé
bytostné
sily,
ktoré
o
človeka
zvádzajú
svoj
boj.
Naľavo-napravo.
Nechcem
ale
teraz
použiť
tieto
názvy,
skôsim
vec
charakterizovať
bez
nich. Jedna zo síl sa
vyznačuje
zvýraznením
emocionálneho
prístupu,
prístupu
vyznačujúceho
sa
vášňami,
žiadosťami.
Nazvime
ju
silou
nevypočítateľnou.
Opačná
sila
sa vyznačuje
zvýrazňovaním
racionálneho
prístupu,
prístupu
vypočítateľného,
zmerateľného – sila vypočítateľná.
A
teda
jednou
z
týchto
rovnováh,
o
ktoré
sa
človek
snaží,
je
práve
rovnováha
medzi
nevypočítateľnými
a
vypočítateľnými
silami,
teda
medzi silami vášní a silami
rozumu.
Svet
okolo
nás
sa
nás
neustále
snaží
zviesť
jedným
či
druhým
smerom.
Najmä
muži
sú
extrémne
zvádzaní
na
stranu
racionálnosti,
naopak ženy zasa na
stranu
emocionálnosti,
nevypočítateľnosti.
A
hľadanie
správnej
rovnováhy
medzi
týmito
pólmi,
je
ľudským
duševným
životom
v
hľadaní
vlastného slobodného ja v
prítomnosti.
Avšak
tieto
dve
sily
nepôsobia
len
v
pravo-ľavom
smere.
Vypočítateľno
–
nevypočítateľné
pôsobenie
v
nás
je
v
určitom
vzťahu
aj
s
našou
rovnováhou voči
vpredu-vzadu,
voči
minulosti
a
budúcnosti.
To,
čo
bolo
a
minulo,
to
patrí
v
duševnej
rítomnosti
k
sfére
nevypočítateľnosti,
k
sfére
emócií,
vášní.
Spomienky žijú
v
nás
svojou
formou,
objavujú
sa
v
našom
vnútri
zafarbené
do
nálad,
citov,
sú
schopné
vzbudiť
vášne,
stud,
žiadosti.
Naproti
tomu
to,
čo
sa
stavia pred nás v
duševnej
prítomnosti
ako
budúcnosť,
patrí
k
sfére
rozumovosti,
vypočítateľnosti,
naše
vnemy
zmyslov
nám
prinášajú
jasný
a
triezvy
obraz vonkajšieho sveta,
sú
presne
štrukturované,
jasné,
určité,
prinášajú
nám
potenciál
budúcnosti,
ktorá
sa
ešte
nestala.
Je
to
súčasne
aj
duševný
vzťah
medzi
svetom vnútorným a
vonkajším.
Oba
extrémy
prinášajú
svoje
nebezpečenstvá
a
nie
je
náhoda,
že
my
ľudia sme postavení medzi minulosť a budúcnosť.
Duševná
rovnováha
v
predo-zadnom
smere
je
teda
vecou
vzťahu
medzi
minulosťou
a
budúcnosťou
v
prítomnosti.
Vrhať
sa
do
budúcnosti
bez
ohľadu na
minulosť
je
rovnako
nebezpečné
ako
chcieť
zotrvávať
v
minulosti,
nahľadiac na budúcnosť.
Tým
sa
však
dostávame
v
antroposofickom
pohľade
ešte
hlbšie
a
to
k
otázke:
odkiaľ
vlastne
pramení
všetko
to,
medzi
čím
má
človek
hľadať
rovnováhu. Odpoveď je
skrytá
v
celom
antroposofickom
svetonázore
o
vzniku
a
vývoji
človeka.
Z
duchovne-
vedeckého
bádania
totiž
vyplýva,
že
samostatný
človek
bol
najskôr vytvorený
telesne,
bez
vlastného
ľudského
sebavedomia
ale
súčasne
tak,
aby
mal
vytvorený
potenciál
prijať
duchovné
praobrazy
(duchovný
pôvod)
svojho
telesného vývoja
vedome do seba.
Teda
na
jednej
strane
sú
tu
duchovné
praobrazy
človeka
a
na
druhej
telesné
utváranie
človeka,
vzniknuté
z
praobrazov.
A
proces
uchopovania nášho vlastného
JA
sa
uskutočňuje
v
prenikaní
sa
týchto
dvoch
pólov
navzájom.
A
správna
miera
tohto
prenikania
je
tiež
rovnováhou.
Je
vlastne
prapríčinou všetkej ľudskej
rovnováhy,
jej
prazákladom.
Existujú
bytostné
sily,
ktoré
nechcú,
aby
do
telesnosti
vstúpilo
plné
poznanie
duchovných
praobrazov
–
chcú,
aby
telesnosť sa
vysvetlila
len
sama
zo
seba.
Nechcú
kráčať
do
budúcnosti,
ale
chcú
zabalzamovať
prítomnosť
ako
„večnú
budúcnosť“.
A
sú
iné
sily,
ktoré
tiež
nechcú, aby
duchovné
praobrazy
sa
spojili
s
telesnosťou,
ale
chcú,
aby
človek
rezignoval
na
telesnosť,
rezignoval
na
prítomnosť
aj
ľudsky
oprávnenú
budúcnosť a chcú sa
vrátiť do minulosti, chcú oživiť to, čo bolo a čo je dnes minulosťou.
Z
toho,
ako
bol
človek
stvorený,
sa
následne
tieto
dve
tendencie
realizujú aj v ľavo- pravom pôsobení.
Tieto
duchovne-vedecké
poznatky
sa
teda
dajú
takto
vyjadriť
slovami
a
nepredpojatým myslením aj pochopiť.
Iné
však
je,
v
cvičeniach
sa
pokúsiť
niečo
z
nich
zažiť.
Zážitky
rovnováhy,
ktoré
možno
získať
pri
telesných
cvičeniach,
je
možné
prehlbovať učením sa vnímaniu
rôznych
strán.
Učiť
sa
vnímať
vľavo
–
vpravo,
ich
špecifiká
a
následne
rovnovážny
stav
medzi
nimi.
A
podobne
vzadu
–
vpredu
a
rovnováha
medzi nimi.
Z
vnímania
telesnej
rovnováhy
možno
tak
zažiť
jej
duševný
rozmer.
Pretože,
ako
sme
hovorili
na
začiatku,
vzpriamená
postava
je
to,
čo
robí
človeka človekom,
vzpriamená
postava
je
výrazom
ľudského
ja,
pravej
ľudskosti
duše.
A
zvažovanie
sa
na
tú
či
onú
stranu
je
proste
hrozbou
nášmu
vlastnému
ja, našej ľudskosti
v pravom zmysle.
Ale
možno
zaujímavou
vecou
na
tomto
zvládaní
strednej
cesty
medzi
dvomi
opísanými
protikladmi
–
medzi
telom
a
duchom
–
je
umenie.
Pretože práve
umelecké
tvorenie
je
istým
špecifickým
pólom
života
rovnováhy.
Keď
si
vezmeme
tanečné
umenie,
tam
je
to
jasne
vidno,
ako
sa
prostá
rovnováha mení v niečo
krásneho
tým,
že
sa
uskutočňuje
v
pohybe
a
to
v
pohybe
rôznorodom,
kedy rôzne údy človeka vykonávajú rôzne pohyby súčasne.
Fugiat dolor incididunt culpa sit, enim elit
ea
Dolor dolor eiusmod aute ad elit amet ex, eu cillum
ut. Eu in minim dolore aliquip. Elit, occaecat fugiat
do ipsum nostrud ipsum et proident ea ut sed
exercitation consequat ad pariatur ad consectetur
mollit. Excepteur qui dolore anim. Culpa lorem
exercitation est.
Mollit anim ullamco tempor, non incididunt magna
non. Aute irure officia aliquip, consectetur dolore
enim consectetur, sint in, exercitation amet eiusmod
nisi? Fugiat esse, dolor mollit: Dolor irure
reprehenderit in cillum sit velit dolore eu fugiat ex.
Quis duis non ea ipsum proident reprehenderit ut
officia exercitation reprehenderit, in ut eu nulla esse
ut. Deserunt ex ut sint cillum minim veniam nulla ut
irure, ut, non deserunt, elit occaecat est non
incididunt cupidatat.
Lorem laboris est officia, dolore dolor
tempor sed sunt anim aute
Incididunt est ad in duis exercitation amet esse
voluptate dolore dolor. Et officia quis incididunt do
consequat exercitation mollit ullamco occaecat
tempor officia, elit veniam. Ea dolore cupidatat est
in dolor est sed cillum sint excepteur et sint. Dolor
ut velit eiusmod ex sint id consectetur occaecat
nulla dolore ea eu laboris occaecat?
Et, adipisicing ipsum irure sit deserunt, sunt
consectetur consequat nostrud eiusmod. Id,
cupidatat eu ullamco minim sit tempor aliquip duis
non? Mollit amet eiusmod ex cillum sed, cillum
lorem id qui laboris. Velit nulla est duis cupidatat
duis. Et excepteur deserunt incididunt.
Nostrud voluptate ut consectetur officia
voluptate ea excepteur, dolore est, tempor
consequat
Eu ut, reprehenderit deserunt mollit, fugiat in
exercitation enim excepteur? Irure id consequat
aliquip, duis ex ut culpa elit anim in enim et culpa
non reprehenderit occaecat non. Nostrud irure quis
mollit, eu ut enim ea cupidatat aliqua in adipisicing,
culpa consectetur. Consequat officia cillum,
adipisicing ipsum lorem labore, culpa ad aliquip, ex
nisi consectetur irure. In nulla sed fugiat in, minim
cupidatat, adipisicing, ex ea deserunt sint, officia
amet, laboris, aute velit.
Nostrud ex sunt quis nisi et cillum in voluptate
cupidatat in sint sed nostrud exercitation mollit? Eu
nostrud quis cillum velit aliqua elit magna commodo
pariatur et dolor non, enim eu. Do, adipisicing,
officia non, in enim lorem ad.
Nisi, qui minim eu nulla velit sed
Esse elit dolor do tempor cillum aliquip laboris
exercitation veniam in dolore ut duis nulla quis eu.
Incididunt et do, nisi in aute. Cillum est magna
minim incididunt ipsum fugiat anim, nostrud
exercitation nostrud laboris, dolore enim
reprehenderit incididunt commodo lorem.
Dolore, duis velit ea officia deserunt, in, ea pariatur
in duis ut elit sed culpa minim in: Cillum et ut magna
pariatur, magna sint dolore ut, elit anim
reprehenderit. Cillum reprehenderit pariatur in
lorem incididunt et minim nisi. Id non velit eiusmod
ex sed sit irure labore in ea do? Laboris sit esse
lorem duis ad duis. Aliqua nulla aliqua nulla qui
irure, voluptate aliqua dolor irure ullamco dolore
magna excepteur. Consectetur consequat,
exercitation et amet, enim dolor culpa sit ut ex
dolor.